mikhael

Asi by nebolo odveci sprvoti vysvetliť, ako som sa vlastne do tejto najúžasnejšej krajiny sveta dostal. Tak v prvom rade si ako svoj študíjny odbor vyberte niečo trendové, ako povedzme financie a bankovníctvo. Po úspešne zvládnutom úmornom štúdiu sa potom zamestnajte v prvej IT firme. Anglický jazyk predsa ovládate a titul ste tiež nedostali len tak pre nič, za nič. Ostáva už len päť rokov vtipkovať na denných mítingoch, kým si vás niekto nevšimne. Vedľajší účinok vašej snahy však bude nenávisť slovenských kolegov, ktorí sú predsa introverti a predvádzať sa nepotrebujú. Keby len vedeli, že vyhodiť človeka, čo je večne ticho a de facto neexistuje, je zrejme ten najľahší úkon zo všetkých.

Po výbušnom rozhovore s manželkou a vzájomnom obviňovaní prichádza rozhodnutie predsalen sa o to pokúsiť. Veď pravdepodobnosť podarenia sa celej situácie i tak hraničí s nulou. Mimochodom dodnes pri každej negatívnej skúsenosti v USA vedieme obviňovaciu vojnu o tom, koho to bol vlastne nápad trepať sa a žiť tu.

Oznámiť to rodine bol asi najväčší oriešok. Užili sme si všetkého plnými dúškami. Od výčitiek, že im berieme na druhú stranu sveta jedinú vnučku, cez to že nás tam znásilnia a predajú naše ľadviny až po rezolútne nikam nejdete a hotovo. Ani tieto okolnosti nás neodradili, a tak sme si každý zbalili svoje svetské statky do 23kg kufra, nasadli do lietadla a šlo sa. Ono už samotný koncept cestovania s ani nie dvojročným dieťaťom má zopár trhlín. Dieťa sa začne nudiť po pár minútach sedemnásť - hodinového letu s dvoma prestupmi, čoho výsledkom je plač, či krik. Pohľady spolucestujúcich popisovať netreba. Tak im treba. Mali si priplatiť sa biznis triedu, tam by nič takého rozhodne nastať nemohlo. Ešteže sme leteli Lufthansou, kde je alkohol zadarmo. Ten je predsa liekom na všetko a po chvíli už to kričiace dieťa vôbec nevnímate.

Avšak zábavný kolotoč udalostí ani náhodou nekončí. Aby sme si nemysleli, že všetko pôjde podľa plánu, prekvapí nás štrajkujúci letiskový personál na letisku v Dusseldorfe. Prečo vlastne tá letisková sebranka vlastne štrajkuje? Nestačí im, ako nám zo života robia peklo, predávajú nám jedlo za extrémne primerané ceny, alebo nás aj zo päť krát kontrolujú pomaly v spodnom prádle?

Po prílete, keď si už necítite absolútne žiaden úd na tele sme celkom radi, že lietadlu nezačala horieť batéria, prípadne že pilot nezabudol vysunúť podvozok. Neskutočne milí imigrační úradníci po celej letiskovej hale vykrikujú, kam sa ma kto postaviť a na naše zdesenie nám vysvetlia, že mať v držbe malé dieťa po sedemnásť hodinovom lete nie je žiadna poľahčujúca okolnosť na predbiehanie sa v nekonečnom rade. Nasleduje hodinka (dve) trpezlivého čakania s neustále neodbytným pocitom o tom, ako nás tu otočia a pošlú domov. Po tom všetkom je colná kontrola, kde sa nás obratne pýtajú, či máme zo sebou nejaké jedlo, mi pripadala úplne ako nezáväzný rozhovor na pláži. Keby len moja taška naložená nutrilonom, horalkami inými slovenskými spomienkami vedela rozprávať. A tak sme teda dorazili do mesta Chicago.