mikhael

  Na prvý pohľad by ste to do mňa istotne nepovedali, no milujem futbal. A tým teraz nemyslím pasívne pozeranie tohto športu v televíznom prijímači, alebo jeho hranie na zariadení konzolového charakteru. Obľubujem pobehovať za loptou, a pritom sa spotiť do bezvedomia. No a keďže práve dnes začína silno futbalový čas, tak som sa aj tento článok rozhodol upriamovať práve týmto smerom.

  Odmalička som sníval o tom, že raz zo mňa bude veľký futbalista. Genetické dispozície som na to vďaka otcovi mal celkom slušné. On hrával súťažne za Vyšné Opátske a Lokomotívu Košice a bol naozaj dobrý. Avšak ja som bol odmalička o niečo tučnejší, ako by si to situácia vyžadovala, a tak som väčšiu časť základnej školy strávil hraním futbalu na brankárskom poste. Ono to bolo celkom logické rozhodnutie. Ak ste tučný nešikovný brankár, pochytáte toho v bránke o niečo ako viac chudý nešikovný brankár (zaujímavosťou ostáva, že je doteraz mojím najlepším kamarátom a volá sa tiež Michal). Ale mne táto cesta nestačila a postupne som sa tvrdým tréningom vypracoval na tučného hrotového útočníka. Viete, to je taký ten tichý zabijak (™ by Mirko Š.), čo stojí vpredu, dáva góly a nevracia sa. Čiže u spoluhráčov som príliš obľúbený nebol.

  Ale školské časy sa skončili, a tak teraz chodievam hrávať futbal s rôznymi partiami, pretože ma táto športová kratochvíľa baví hádam ešte o to viac. Za tie odohrané roky, som si ale všimol jednu vskutku zaujímavú vec. Mužský futbalový kolektív je veľmi krehký organizmus a zničiť ho je o dosť ľahšie, ako by si jeden na prvý pohľad myslel. Zo svojich skúseností (ako aj z rozprávania iných) viem, že taká dosť dobrá partia vydrží spolu maximálne pár rokov. Na názorné ukážky si pomôžem aktuálnym futbalovým zoskupením, do ktorého už asi pol roka patrím. Tak ide o skupinku starších pánov a „doniesol“ ma do nej práve otec. Ono partia udržiavaných päťdesiatnikov je na približne rovnakej výkonnostnej úrovni ako ja, čo mi z hľadiska pomeru potu a zábavy rozhodne vyhovuje. Ale má to aj svoje negatíva. Totiž čo človek stratí vekom na rýchlosti a obratnosti, to si vynahrádza tvrdosťou a ješitnosťou.

  Nebudeme si maľovať Betlehemy, o konflikty nie je nikdy núdza. Veľmi dlho by mi trvalo popísať všakovaké spúšťače hádok, vďaka ktorým sa čas hrania neustále skracuje. Aby toho nebolo málo, niektoré témy (a najmä ľudia stojaci za nimi), sú tak kontroverzné, že samotné spomenutie náznaku spôsobí doslova apokalypsu. Dokonca ani občasné bitky nie sú ničím neobvyklým. Neviem čím to je, ale niektorí ľudia majú potrebu nepriznať sa, alebo dokonca aj klamať do očí. Ak som zahral rukou, priznám sa. Ak som niekomu zlomil členok, priznám sa. Veď predsa nehráme o nejaký pohár (idióm z detských liet známy ako hrať o zlaté gate). No a keď to začne prerastať do fyzického násilia, tak sa treba radšej zbaliť a odísť. Všakovaké zranenia pramenia skôr z premotivovanosti a prílišnej snahy. Zažil som zlomené nohy, rozbité nosy, odtrhnutý lýtkový sval, polámané zápästie, ba aj otras mozgu. Takže niekedy stačí naozaj málo a vplyvom rozličných faktorov sa futbalový kolektív  rozpadne. S prihliadnutím na toto všetko sa človek až zamyslí, načo toto všetko vôbec robíme? A to teraz nehovorím len hraní futbalu, ale de facto o praktizovaní akéhokoľvek športu.

  Mne osobne futbal dáva pocit výnimočnosti. Preto k tomu vediem aj dcéru M., s ktorou zavše na ihrisku pobehujeme za loptou. Vysvetliť jej, že má kopať oboma nohami a na bránu je priam nadľudský úkon. Ale má len tri roky, tak žiadne zázraky nečakám. Ale viem si ju predstaviť ako kapitánku slovenskej futbalovej reprezentácie. Veď aká už len konkurencia tu v tomto športe môže byť.

  Poďme však späť k veci. Keď si oblečiem „šťastný“ dres a vybehnem na plochu telocvične cítim, že môžem dokázať čokoľvek. Rovnako vždy začíname od stavu nula nula, čiže ak sa vám minule nedarilo, dnes prichádzate s čistým štítom. Môžete byť oslavovaný hrdina (ak dáte víťazný gól) alebo smoliar roka (ak si dáte vlastný gól v predĺžení). Tak alebo onak, zabudnete na všetky problémy svetského sveta a vnímate len túžbu hrať, loptu a svoje osobné limity. A preto sa každý týždeň vrhám do nerovného boja proti súperom a riskujem zranenie. Pretože futbal mi za to jednoducho stojí.